Dozvedieť sa o sebe, že sme delikventi s prehnaným a afektovaným štylizovaním, že sa skrývame za pózy a naše básne sú na úrovni zaľúbených SMS z web portálov pre násťročných, to by som teda bral. Vždy sme si dali, už pri počiatku vzniku našej literárnej „skupinky“, záležať na gýčovitosti a nikdy sme seba sa a ani iných nebrali vážne. Vcelku som teda spokojný – takú hĺbkovú štúdiu našich osobností, akú sme mali možnosť prečítať si v minulom čísle Dotykov na 39 a 40 strane, by nevypracoval ani ten najvzdelanejší psychológ.
Slečna – autorka kritického a nanajvýš erudovaného textu nám konečne otvorila oči. Ja jej za to úctivo a blahosklonne ďakujem za nás všetkých. A tiež jej ďakujem za univerzálne recepty na umeleckú originalitu. Hneď po prečítaní si tých trefných pripomienok som si pripravil svoj klátik, aby som mal nabudúce na čom písať, keď sa bude konať ďalšia z úžasných literárnych dielní klubov, ktoré ste nám nenápadne odporučili. A precvičujem si aj svoje oplzlosti. Najmä, keď sa niekedy ráno pozerám do zrkadla v kúpeľni.
Doteraz som naozaj netušil, aký som povrchný a že moje „únavné vysedávanie nad papierom“ a „smolenie veršíkov a iné prapodivné aktivity“ nikam nevedú. Doplním tento výrok tým, že väčšina z nás k smoleniu veršíkov pridáva aj smilnenie. To je celkom zaujímavá činnosť, ale slečne pravdepodobne neznáma. Nuž, deflorácia múz niekedy nestačí... A pod tými prapodivnými aktivitami slečna Grochalová iste myslela organizovanie literárnych podujatí pre študentov stredných škôl, ktoré si členovia klubu dovoľujú pripravovať už dobré tri roky. A iste nimi myslela aj pravidelné autorské čítania spisovateľov, ktoré usporadúvajú tiež členovia Campusu v Martine, Ružomberku, Kežmarku, či Brne.
Ale to slečne pravdepodobne nestačí. S ostatnými členmi Campusu (navrhujem operatívne premenovanie sa na Kentus, Kompost alebo Kompót) sme usúdili, že nemáme dostatočné vzdelanie na to, aby sme na takto vysokoodbornú štúdiu o nás kvalifikovane reagovali. Tak aspoň skromne na svoju obhajobu dodávame, že si radšej budeme prdieť teplo pod seba, ako do ostatných.
A aby som neporušil svoju tradíciu – teda „pózerské skrývanie sa za slová uznávaného básnika“ – na záver prikladám báseň Vylieza to od Jeremiáša Kazinskeho: „Ako červ z hovna sa kľuje/ predvečerná bolesť duše/ ktorou ubližujem Tebe/ (neverím, že to vidíš)/ Ľutujem sa, áno/ mám na to všeobecné právo/ nič som/ a v Boha sa obrátim/.“
Prepáčte slečna, nechceli sme Vám ublížiť.
(publikované v časopise Dotyky, 1/2009)
Príspevky
